[materiály]
[služby]
[technológie]
Sortiment fasádnej omietok siaha od minerálnych cez organicky viazané, pastovité až po špeciálne sanačné, ľahké a izolačné omietky. Ako si však z tejto ponuky vybrať vhodnú omietku?
Na začiatku treba urobiť analýzu podkladu: Je nový alebo starý? Steny sú z betónu, z pórobetónu, z tehál, z prepojeného systému tepelnej izolácie či z izolovanej konštrukcie dreveného rámu? Práve pri tejto konštrukcii je dôležité, aby povrch prepúšťal vodnú paru. Potom treba skontrolovať okolie: Stojí budova na voľnom priestranstve? Na dedine alebo v meste? Na susedných budovách sú výrazné riasové porasty a iné nečistoty? S akým mechanickým zaťažením treba počítať?
Dnes už omietka netvorí len ochranu pred klimatickými vplyvmi, ale i „optické prepojenie“ medzi konštrukciou a pozorovateľom. Štruktúra a farebný tón omietky ovplyvňujú vizuálny efekt – drsné omietky pôsobia inak ako jemnozrnné. Pri bielej fasáde je na výber mnoho systémov. Pre intenzívne a tmavé odtiene je však výber užší. Tieto odtiene možno prijať len ako „nadkritické“ systémy, ktoré si vyžadujú toľko pigmentu, že pomocou spojiva sa nedajú plnohodnotne pokryť.
Už po niekoľkých rokoch odbúravaním spojiva v dôsledku UV žiarenia a vlhkosti sa môže prejaviť rušivé kriedovanie. Podľa použitého typu pigment sa môže rozložiť, čo zásadne zmení vzhľad farebného odtieňa. V exponovaných polohách tento proces prebieha rýchlejšie. Pri tmavých odtieňoch sa preto odporúča dvojnásobný náter, kde vďaka zníženej pórovitosti sa zvýši odolnosť proti riasam a znečisteniu. Jeden náter, nazývaný aj egalizačný, slúži len na to, aby pri odovzdávaní stavby povrch pôsobil opticky homogénne. Egalizačný náter je obľúbený najmä pri minerálnych omietkových systémoch, ktoré majú sklon na vznik výkvetov, ale z hľadiska funkčnosti sa nedá porovnať s nátermi podľa EN 18363.
Aj pri fasádnych omietkach platí, že konečný výsledok určuje kvalita základu. Savé podklady pred nanesením omietky si vyžadujú podkladový náter. Bez neho sú hotové plochy oveľa pórovitejšie, a teda savejšie, čo skracuje ich životnosť. Jednotný farebný odtieň nevznikne ani pri odlišnom priebehu sušenia. Čím jemnejšia je zrnitosť vrchnej omietky, tým viac pozornosti treba venovať podkladu – v rozptýlenom svetle všetky nerovnosti sa prejavia výraznejšie. Predpokladom úplného vyschnutia jednotlivých vrstiev je bezchybná práca vykonaná za potrebný čas. Na jeseň a v zime, hoci plocha sa javí ako suchá, kondenzácia vodnej pary môže opäť spôsobiť preniknutie vody do systému, predĺžiť čas schnutia a dokonca vymyť látky rozpustné vo vode. Viditeľné dôsledky sa často ukážu až po istom čase. Najnižšia teplota pre spracovanie a schnutie omietok je okolo 5 °C. Špeciálne technológie spojív organicky spojených materiálov však umožňujú spracovávanie už od 1 °C. Existuje aj horná hranica. Pri teplote podkladu a vzduchu nad 35 °C nemožno vodou riediteľné systémy odborne spracovávať, lebo vysychajú príliš rýchlo. Dôležitá je i vlhkosť vzduchu: ideálne sú hodnoty od 50 do 75 %, pri relatívnej vlhkosti nad 95 % už vodou riediteľné systémy nevysychajú. Účinkom teploty, vzduchu a povrchu tmavé povrchy sa môžu veľmi prehrievať aj v zime, pričom ohriatie prebehne veľmi rýchlo – už za 30 minút sa môže teplota omietky až strojnásobiť. Vtedy treba zastaviť spracovávanie a prejsť na plochy odklonené od slnka alebo ich treba dostatočne zatieniť.
Text a foto: Sto s.r.o.
