Vlhkosť v spodnej časti stavby je častým problémom starších stavieb. V dôsledku zvýšenej vlhkosti, ktorá sa drží v stenách a omietkach následne vzniká následne zápach. Takéto prostredie sa postupne stáva zdravotne závadným a je nutné následky prenikania vody či kapilárnej vlhkosti čo najskôr riešiť.
Poruchy stavieb spôsobené vlhkosťou v soklových častiach budov sú častým javom a mnohí sa s takouto nepríjemnosťou musia vysporiadať.
Voda môže narušiť nielen statickú funkciu murovanej konštrukcie, ale má značný vplyv na teplotechnické vlastnosti objektu, na čo nadväzuje aj tepelná pohoda. V neposlednom rade si tiež musíme chrániť zdravie a zabezpečiť optimálne podmienky v priestoroch. Na skutočnosť, že stavba bude v budúcnosti vystavená agresívnemu pôsobeniu vody, musí projektant myslieť už v štádiu predprojektovej prípravy. Ešte pred realizáciou stavby musí navrhnúť vhodné opatrenia, ktoré zabránia vnikaniu vody do murovaných konštrukcií a pomocou ktorých sa predíde vzniku porúch v dôsledku vlhkosti. Najčastejšie sa vyskytujú problémy pri nedodržaní technologického postupu výstavby alebo v dôsledku nesprávne navrhnutej hydroizolácie. Mnohé nepríjemnosti vznikajú aj pri rekonštrukciách a úpravách konštrukcií. Počas prevádzky budovy je vznik porúch podmienený nedostatočnou údržbou.
Poruchy stavby môžu mať rozličný charakter a prejavujú sa rôznymi spôsobmi. Medzi najčastejšie poruchy patria poruchy zapríčinené vlhkosťou, či už pri novostavbách alebo historických stavbách. Stavebný materiál obsahuje vo svojej štruktúre určité množstvo vody, ktoré závisí od jeho druhu, vlastností, pórovitosti a nasiakavosti. Vznik vlhkosti je podmienený vplyvom vonkajších a vnútorných činiteľov, ako sú klimatické vplyvy, vlhkosť vzduchu, zmena teploty či objemové zmeny. Spoľahlivosť muriva závisí práve od vzájomnej interakcie medzi vonkajšími vplyvmi a schopnosťou konštrukcie týmto vplyvom odolávať.
Murovaná konštrukcia stavby obsahuje vodu, ktorá je pri výstavbe budovy nevyhnutná. Po niekoľkých rokoch sa stavebný materiál postupne vysušuje do tzv. rovnovážnej vlhkosti. Počas doby užívania stavby však na murované konštrukcie pôsobia rozličné faktory z vonkajšieho a aj vnútorného prostredia a celá stavba je vystavená nepriaznivým a premenlivým poveternostným podmienkam. Ku kritickej vlhkosti dochádza po prekročení medznej hodnoty. Voda vniká do muriva v rozličných formách:
- na základy a na konštrukcie pod zemským povrchom nepriaznivo pôsobí podpovrchová a podzemná voda, ktorá môže v niektorých prípadoch pôsobiť tiež ako tlaková – vzlínajúca vlhkosť, ktorá následne preniká do pórov materiálu a ten sa premáča
- v interiéri pôsobí vlhkosť vzduchu, s čím úzko súvisí kondenzácia vodných pár. Dôsledkom rozdielnej vlhkosti v jednotlivých miestnostiach budovy je tzv. prevádzková vlhkosť, ktorú ovplyvňuje aj činnosť človeka (sprchovanie, varenie, pranie, sauna)
Pôsobením vody na stavebné materiály sa mení ich štruktúra a vlastnosti. Dôsledkom vlhkosti sú poruchy, pri ktorých môže po určitej dobe dôjsť k čiastočnej alebo úplnej strate funkčnosti muriva. Vznikajú estetické nedostatky a poruchy ohrozujúce bezpečnosť a zdravie užívateľov objektov. Voda môže nepriaznivo pôsobiť aj na tepelnoizolačné materiály, ktoré sú v mnohých prípadoch neoddeliteľnou súčasťou muriva. Tie po navlhnutí znižujú možnosť prirodzeného vysúšania problematického muriva, práve naopak, držia vlhkosť vo vnútri a tým strácajú svoju funkciu.
Na základe tejto skutočnosti nadmerná vlhkosť nepriaznivo pôsobí na zdravie človeka, pretože voda prenikajúca do stavebného materiálu, či už z podložia, alebo atmosféry, je nosičom agresívnych látok. Vedie to k poruchám dýchacích ciest, ku kožným ochoreniam a iným zdravotným problémom. Všetky tieto nedostatky sa musia čím skôr odstrániť alebo aspoň čiastočne eliminovať.
Vzniknuté poruchy nás upozorňujú na nutnosť sanácie. Aby bolo sanačné opatrenie účinné, pred vypracovaním vhodného návrhu sanácie musíme dokonale poznať príčiny vzniku porúch, mieru porušenia a zistiť skutočný stav muriva. S touto problematikou úzko súvisí dokonalý prieskum vlhkosti, na základe ktorého sa rozhodne o ďalšom postupe. Proces rozhodovania je ovplyvnený viacerými kritériami (vlastnosti materiálov, posúdenie spoľahlivosti), na základe ktorých treba zvoliť optimálne riešenie. Staviteľ musí mať veľmi dobrý prehľad v danej problematike. Výsledky prieskumu budú východiskom pri voľbe vhodného sanačného opatrenia. Voľba sanácie závisí aj od vynaložených finančných nákladov. Často sa snažíme šetriť na nesprávnom mieste a rozhodneme sa pre najlacnejšie riešenie, ktoré však nemusí byť správne. Návrh sanácie by mal zohľadňovať konkrétne podmienky prostredia, požiadavky na využitie priestoru a technické možnosti.
Medzi nepriame sanačné metódy patrí úprava terénu, ktorej úlohou je odviesť vlhkosť z okolia stavby (vyspádovaním terénu, odvedením povrchovej vody žľabom, odvedením dažďovej vody zo striech, dôkladným zhotovením dlažby alebo trávnika či zvýšením prahov pred vstupom do budovy). Na zníženie hladiny podzemnej vody sa vykonáva odvodnenie pomocou drenážneho systému, čo je ďalšia nepriama metóda sanácie. Drenáž sa navrhuje v sklone 0,5 percenta pod úrovňou podlahy suterénu a voda z drenáže sa odvádza do recipientu, kanalizácie alebo studne.
Sanáciu vlhkosti muriva urýchľuje aj vysušovanie konštrukcií. Pri prirodzenom vysušovaní sa nadzemná časť stavby vysušuje vetraním a podzemné priestory zasa prúdiacim vzduchom. Rýchlejšie a účinnejšie je nútené vysušovanie, pri ktorom sa využíva ústredné kúrenie, teplovzdušný agregát, sálavé panely alebo žiariace prístroje zvyšujúce teplotu konštrukcie až na 50 ºC. Teplý a vlhký vzduch sa potom odvádzajú pod stropom. Ak sa v suteréne vyskytuje veľa podzemnej vody, pred vysušovaním sa musí odčerpať.
Zamedzujú prístupu vody do muriva. Patria sem mechanické metódy, ktoré predstavujú vkladanie hydroizolácie na vopred určené miesto v murive. Hydroizolácia zabraňuje prenikaniu vlhkosti do muriva. Najčastejšími spôsobmi sú podrezávanie a podsekávanie. Pri metóde podrezávania sa hydroizolácia vkladá do prerezanej vodorovnej škáry muriva. Účinnosť závisí od kvality použitého hydroizolačného materiálu. Najviac sa používajú asfaltové pásy, PVC pásy a fólie. Zabudovaný materiál musí presahovať minimálne 50 mm. Nevýhodou tejto metódy je veľká prácnosť, vysoká prašnosť a narušenie konštrukcie zo statického hľadiska. Podrezávanie sa môže vykonávať ručne pri homogénnom murive a reťazovou pílou či lanovou pílou pri zmiešanom murive. Pri metóde podsekávania, ktorá je vhodná pre menšie stavby, sa škára po vložení izolácie vyklinuje a domuruje. Používajú sa asfaltové pásy, ktoré musia presahovať minimálne 100 mm. Podrezávanie i podsekávanie sa musí realizovať postupne po jednom bežnom metri, aby nebola vo veľkej miere narušená statika konštrukcie.
Menej používanou mechanickou metódou je vkladanie oceľových plechov špeciálnymi strojmi do škáry homogénneho muriva. Táto metóda je rýchla a minimálne znečisťuje okolie. Takzvané vzduchové metódy spočívajú vo vytvorení vzduchových kanálov, ktorými cirkuluje vzduch odvádzajúci vlhkosť z konštrukcie do ovzdušia, pričom možno použiť aj ventilátor. Na zabezpečenie optimálnej vlhkosti by sme mali dodržiavať teplotu v závislosti od účelu miestnosti, vlhkosť vzduchu a obsah pary vo vzduchu. Kvalita vzduchu vo veľkej miere závisí od vetrania, ktoré zaisťuje jeho pravidelnú výmenu. Výhodou sú nízke náklady, no v porovnaní s ostatnými metódami je účinnosť nižšia.
Injektáž, čiže napúšťanie chemickej zmesi do vyvŕtaných otvorov v murive, patrí medzi chemické metódy. Injektovaním sa utesňuje materiál muriva. Používajú sa cementové suspenzie, silikátové roztoky, polyuretány a iné zmesi. Niekedy sú podmienky sanácie príliš komplikované a sú možné len obmedzené stavebné zásahy. Vtedy sa dá využiť elektroosmóza, ktorej princípom je zrážanie vlhkosti do určitých miest smerom do zeme. Táto metóda je veľmi účinná, no náklady na jej realizáciu sú pomerne vysoké.
Základným a z ekonomického hľadiska veľmi výhodným sanačným opatrením je sanácia povrchu muriva. Na úpravu povrchu muriva sa používajú sanačné sušiace omietky, malty a nátery.
Pri použití sušiacich sanačných omietok si môžete byť istý, že:
omietky budú v prípade opätovného zavlhnutia veľmi rýchlo vysušené a sanácia bude veľmi jednoduchá
Zvyčajný priebeh degradácie klasickej omietky je, že vlhkosť v kvapalnej forme preniká z muriva do omietky. Prenikajúca voda je nositeľom rozpustných výkvetotvorných solí (roztoky síranov, dusičnanov, chloridov, uhličitanov), ktoré pochádzajú z podložia, ovzdušia, samotného murovacieho materiálu alebo z predchádzajúceho využívania objektu. Voda vynáša rozpustené soli na povrch muriva, t. j. omietky, kde sa odparí (tzv. odparovacia zóna). Soli potom pri hydratačných a kryštalizačných zmenách rozrušujú omietku aj murivo. Vysoká vlhkosť zároveň znižuje mrazuvzdorsnoť povrchových úprav a vrstiev muriva. Pri uvážení týchto degradačných procesov možno požiadavky na sanačné omietky zhrnúť do troch bodov:
Sanačná omietka má vhodne nastavenú vysokú otvorenú pórovitosť a úroveň vnútornej hydrofobizácie. Hydrofobizácia sanačnej omietky obmedzuje prienik kvapalnej vody cez omietku na jej povrch a vysoká otvorená pórovitosť zaisťuje veľmi nízky difúzny odpor omietky proti prenikaniu vodnej pary. Takto zaistená vysoká priepustnosť sanačného systému vytvára priaznivé podmienky na odvod vlhkosti z muriva vo forme vodnej pary a na prípadné vysychanie muriva.
Soli, ktoré masívne poškodzujú bežné omietky, sa v sanačnej omietke postupne ukladajú v jej veľkom pórovom systéme. Obmedzený prestup kvapalnej vlhkosti a veľký priestor na ukladanie solí tak zaisťujú, že povrch omietky ostáva dlhodobo bez viditeľných prejavov vlhkostí a porúch. Správna sanačná omietka teda nie je tesniaca, nepriedušne uzatvorená omietka.
Objekty, ktoré nemajú hydroizoláciu alebo ju majú poškodenú, sú vystavené vplyvu kapilárnej vlhkosti. Táto vlhkosť prenáša soli z okolia do steny. Soli sa postupne dostávajú do omietky a nakoniec spôsobujú jej rozklad (zväčšený objem v dôsledku kryštalizácie a mechanických poškodení omietky). Kvôli hygroskopickým vlastnostiam soli, existuje trvalá interakcia medzi soľou a vlhkosťou z ovzdušia. Tento mechanizmus umožňuje, aby sa soľ rozšírila na celú štruktúru, čím sa rozširuje tiež vlhkosť. Trvanlivosť a odolnosť opravovaného povrchu voči soliam sa dosiahne nahradením klasickej omietky alebo použitím sanačnej omietky. Zvlášť dôležitý je typ opravnej omietky alebo kvalita plniva. Povrch steny opravovanej sanačnými omietkami nebude už vykazovať tmavé škvrny v dôsledku vlhkosti, omietka sa nebude odlamovať a náter sa nebude šúpať. Náter aplikovaný na sanačné omietky musí byť priepustný pre vodné pary (vápno, silikát, silikón). Sanačné omietky obnovujú rovnováhu teploty a prenikania v stene.
Text a foto: Murexin
